Vitajte na mojej stránke

Je to neuveriteľné, no od posledných príbehov uplynuli takmer tri roky. Verím, že nasledujúce riadky vás teda potešia a tak isto verím a dúfam, že stránka bude fungovať ako kedysi a opäť ju budete radi navštevovať. Práve príbeh o srnčej ruji nepochybne neprekvapí tých, ktorí ma poznáte, pretože viete, že práve srnčia zver je mojim obľúbeným „fotoobjektom“. Na úvod musím prízvukovať, že oproti minulému príbehu spred troch rokov sa toho veľa zmenilo, nie len čo sa týka techniky, ktorú používam, ale aj môjho súkromného života. Od júna 2018 máme s priateľkou Paťkou syna Vilka a preto času na fotenie, a na hodiny strávených pri počítači nie je toľko, ako kedysi a tak aj to je dôvod, prečo stránka už dlhšiu dobu nefunguje ako za starých čias  Idem však k téme. Po niekoľkoročných skúsenostiach som si povedal, že so srncami začnem až od 1.8. Áno, viem, že ruja začína skôr a že nafotiť niečo z tohto divadla by sa dalo aj v druhej polovici júla, rozhodol som sa, že aj kvôli časovým nedostatkom bude august ideálna voľba. Pokiaľ mám zhrnúť tento rok čo sa týka srnčej stránky, nejako extra veľa srncov som vytipovaných a nafotených nemal, keďže som sa venoval skôr iným druhom. Minulá ruja bola však pomerne úspešná a preto som si povedal, že nič nepokazím, keď navštívim tie isté lokality aj tento rok. Na prvej lokalite sú lúky a polia a pomedzi ne pár malých rákosí, kde býval na naše pomery slušný šestorák, a na tej druhej lokalite som trávil vlani väčšinu rán - bolo ich zhruba 6. Vlnité lúky, políčka a malé lesíky sú vhodným miestom pre zver a celkovo som tu na pomerne malom mieste pozoroval minulú ruju asi 8 srncov.
Prvé ráno som začal v sobotu 3.8, no nevyšlo to úplne podľa predstáv a tak som sa rozhodol opísať až druhú vychádzku - 5.8 pondelok, kedy som mohol ísť aspoň na dve hodinky do terénu, pretože som bol o 8:40 objednaný ku doktorke.
Zhruba o 5:20 som prišiel na spomínané miesto, kde sa minulý rok darilo a obzeral som sa z kopca, či v diaľke nevidno nejaký kus. Okrem mladej líšky nebolo vidieť nič a tak som kráčal smerom za malý lesík, z ktorého bol dobrý rozhľad na lúky a polia, kde bola istota, že niečo bude. A tak aj bolo, po pár minútach som stál na kraji lesa a pozoroval srnca s dvomi srnami, no všetko to bolo na diaľku a navyše trojica zašla do vysokej trávy, takže na nejaký záber som si musel ešte chvíľu počkať. Po prezretí mobilu som zistil, že mi píše kamarát, ktorý bol neďaleko mňa. Po dohode som ho počkal a ďalej sme sa vybrali spolu. Ako sme tak kráčali popri potôčiku, nechtiac sme vyplašili srnu so srnčaťom, ktorá bola ukrytá v trse tráv a neskôr z potoka vybehol aj srnec. Všetko nasvedčovalo tomu, že dnešné ráno bude neúspešné, no nakoniec sa šťastie predsa len usmialo. Po prejdení potoka som sa rozhodol, že skúsim zavábiť. Ľahli sme si ku kríku a skúsil som teda párkrát písknuť. Zhruba do 15tich sekúnd z lesa vzdialeného od nás asi 200 metrov vybehol srnček.

Zapískal som ešte raz a ihneď smeroval poklusom rovno na nás. Nevýhoda bola, že  kúsok ďalej vybehol ďalší mladý srnec a taktiež išiel našim smerom.

Zatiaľ čo som fotil toho prvého, druhý sa dostal na celkom pekné miesto a tak som sa otočil, aby som zistil ako vyzerá.

Obidva boli zhruba rovnaké, jedine ten prvý bol fotogenickejší, pretože druhý začal bäkať a odbehol na pole, ktoré bolo za potokom. Po chvíli fotenia aj prvý srnček zistil, že sa žiadna srna v okolí nenachádza a odbehol do lesa. My sme pokračovali ďalej, no okrem aktivity zvierat bola zvýšená aj aktivita ľudí. Najskôr dvaja bežci, ktorí vyplašili dve srny a o pár minút nato aj psíčkar. No a keďže bolo už 7 hodín preč, bol najvyšší čas ísť domov, „dať sa dokopy“ a vyraziť k spomínanej doktorke...

7.8. Aj v tento deň som mohol ráno vybehnúť aspoň na pár minút do terénu, pretože som išiel o siedmej s priateľkou ku doktorke. Keďže času nebolo veľa, moc som vymýšľať nemohol a tak som zvolil miesto u nás za dedinou. Na lokalitu som prišiel zhruba o 5:10 a pomalým tempom som kráčal na miesto, kde sa každoročne vyskytovala nejaká srnčia zver. Všetko vyzeralo úplne ideálne, bol jemný opar a predo mnou lúka obsiata rôznymi kvetmi. Rozložil som statív, zamaskoval sa a sedel, či sa niečo neukáže. Netrvalo to dlho a v diaľke som zbadal pasúcu sa jelenicu. Ihneď nato mi do očí „udreli“ štyri diviaky, ktoré mali akosi naponáhlo a aj jelenica, ktorá sa pásla od nich dobrých 300 metrov sa dala na útek. Nikoho, ani nič som nevidel a preto som nechápal čo sa deje... Prešlo pár minút a rozhodol som sa, že skúsim zavábiť. Po niekoľkých písknutiach sa nič neukázalo a tak mi neostávalo nič iné, len zmeniť lokalitu. Rýchlejším tempom som teda kráčal asi kilometer odtiaľ a dúfal som, že aspoň tu niečo bude. Keďže čas ma už celkom tlačil, skúsil som aj tu zavábiť, no tak ako na predchádzajúcom mieste, ani tu nebolo po zvieratách ani stopy. Tento deň mi asi nebol súdený a tak som trochu sklamaný kráčal ku autu. Keď som bol od neho zhruba 100 metrov, napadlo ma, že prejdem cez potok a skúsim do tretice ešte jedno miesto. Celkom zaujímavá vysoká, no riedka vegetácia sa mi páčila a srnec v nej by ma potešil, nech je akýkoľvek. Opäť som si sadol, zamaskoval sa a po pár písknutiach som v diaľke zbadal pohyb. Neverím, radostne som si povedal, pretože to bol srnec a s prekvapením za ním kráčala aj srna, čomu akosi stále nechápem.

Pomaly kráčali pomedzi mokrý porast tráv a v prvých lúčoch slnka mi celkom ochotne pózovali. Keď už boli celkom blízko, s vábením som prestal a iba som ich nerušene pozoroval a sem-tam spravil záber.

Srna sa začala pásť a chvíľu nato sa k nej pridal aj srnček. Ja som zatiaľ poprezeral zábery a celkom som sa potešil, pretože zastali akurát pri vlčích makoch a či veríte alebo nie, keď som sa potom poobzeral po poli, nikde v okolí som mak už nevidel a tak nešťastné ráno dopadlo pomerne šťastne.

Keďže už bolo veľa hodín, nerušene som prešiel ku potoku a bol som rád, pretože to dvojica vôbec nezaregistrovala. V tom mi „zabzučal“ telefón a tak som sa musel ponáhľať, pretože priateľka so synom Vilkom boli už nachystaní a čakali len na môj príchod. 

9.8. Dnešné ráno bolo chladné skôr ako cez jeleniu a nie srnčiu ruju. Po vystúpení z auta okamžite postupujem smerom do kufra pre mikinu, no tá žiaľ ostala doma a tak sú moje ďalšie kroky akési strnulé. Pomaly kráčam rosou na miesto, kde som bol aj 5.8, no tentokrát z druhej strany. V diaľke na strnisku zaznamenávam nejaký pohyb a už sa radujem, pretože je to srnček. 

Skúšam to teda s vábením, no neúspešne. Hneď aj bolo jasné prečo, srnec bol aj so srnou a onedlho ju začal naháňať, až sa stratili za horizontom. Ráno bolo síce chladné, ale krásne. Samozrejme nič netrvá večne a od Malej Fatry prišiel mrak, ktorý priniesol poriadny lejak. Zhruba pätnásť minútový dážď stačil nato, aby som bol mokrý do poslednej nitky. Ostal som akýsi bez nálady a trochu aj nasratý, no nádej, že sa podarí nejaká fotka bola veľká a svetlo po daždi býva vždy ideálne. Kráčal som teda niekoľko stovák metrov ďalej, no všetko srnčie som videl len na obrovské vzdialenosti. Slnko už poriadne pieklo a uvažoval som, že to na dnes vzdám... V tom sa však spoza kopca ukázal srnec a okamžite som bol veselší. Trošku som pridal do tempa k lucerkovému poľu a skúsil som zavábiť. Nebol to dobrý deň. Srnec vyšiel z miesta kde som to nečakal, bol blízko a navyše mi pri fotení zavadzala aj tráva. Stihol som spraviť len jednu slabú fotku a stratil sa vo vysokej vegetácii. 

Dúfal som, že prejde cez medzu do pšeničného poľa a tak aj bolo. Na moju smolu však zastal na mieste bez pozadia a ešte k tomu v protisvetle 

Dnešné ráno asi nemohlo dopadnúť horšie. Bez nálady a so sklonenou hlavou som kráčal asi 6 kilometrov smerom k autu. Už kúsok od neho som ešte zbadal srnčí pár z rána a tak som si ľahol k potoku a dúfal, že sa aspoň niečo vydarí. No keďže bolo po daždi a von poriadne teplo, vlnenie vzduchu sa postaralo jedine o pár rozmazaných fotiek.... 

10.8. Dnes som sa rozhodol, že vybehnem len k nám za dedinu. Tentokrát som pre istotu zobral aj bundu, aby to nedopadlo ako predošlý deň. Kráčal som poľnou cestou na lúku s kvetmi k lesu, kde som si sadol si a skúsil som zavábiť. Po písknutí som čakal zhruba 5 minút, no široko-ďaleko ani noha. Pokračoval som teda ďalej v ceste, keď som konečne v diaľke zbadal srnca. Rýchlo som si čupol ku malému kríku a zamaskoval sa. Vytiahol som z vrecka vábničku, no v tom vidím, ako srnec kráča za horizont a tak z vábenia ani fotenia nič nebolo. Kúsok odo mňa bol však lesík a lucerkové pole a tak som dúfal, že aspoň odtiaľ by nejaký zvedavý srnček mohol pribehnúť. Vábil som vábil, až sa nakoniec spoza kopca objavuje srnčia hlava. Hneď bolo vidieť, že je to starší srnec a tak som pískol len raz za čas, aby nezistil odkiaľ presne hlas ide. 

Všetko vyzeralo nádejne, no srnec si to nakoniec rozmyslel a iba prešiel okolo mňa. 

Zdalo sa akoby našiel stopu rujnej srny a za ňou pokračoval smerom za hrebeň.

Prešiel som ešte za ďalší kopec, no zhruba po 5km som okrem týchto dvoch srncov absolútne nič nevidel. Bolo len 6 hodín a tak som sadol do auta a išiel skúsiť šťastie na ďalšiu peknú lúku. Už po príchode ma vybrechal srnec, ktorého som si nevšimol na kraji vysokej trávy a tak som mal trochu obavy, či tam vôbec ešte niečo bude. Prišiel som na miesto odkiaľ bol dobrý rozhľad, prehodil cez seba maskovaciu sieť a skúsil som zavábiť. Ihneď som v diaľke zbadal srnca a zdalo sa mi, že mal nejaké čudné parôžky, no stratil sa mi v tráve a tak som vábil ďalej, pretože som mal pocit, že práve na vábenie išiel mojim smerom. Po ďalšom písknutí sa srnec ukázal kúsok odo mňa a pravda vyšla najavo.

Mal krivý parôžtek a tak sa mi splnil sen, pretože som vždy túžil odfotiť nejakú raritku. Reagoval ukážkovo a prišiel sa ukázať v celej svojej kráse a doprial mi tak nádherné ráno  

Ďalej som už nevábil, aby som ho zbytočne nevyplašil. Srnec sa zo zvedavosti ešte pozeral, no neskôr odkráčal a bol som spokojný dvojnásobne, pretože som mal vytúžené fotky a nevyplašil som ho. 

Keďže som bol po tomto stretnutí pri chuti a vyzeralo to, že šťastena začala priať, rozhodol som sa, že prejdem ešte cez poorané pole smerom ku ďalšiemu, ktoré bolo pomlátené a ostali tam riadky slamy a skúsim to s vábením aj tam. Na mieste nebolo vidieť nič a tak som skúsil písknuť. Stále však ani chlp až do chvíle, kým vo vysokej tráve asi 15m za mnou nezačal brechať srnec. Z tejto strany som ho veru nečakal a brechajúc žiaľ odbehol. Čo ma však najviac hnevalo je, že aj tento bol raritný no mal som jedine fotku ako odskakuje. 

Dnes však šťastie naozaj prialo, pretože som v diaľke zbadal dvoch cyklistov a srnec ich zbadal tiež. Viete čo nasledovalo. Behom sa vrátil naspäť a dal mi tak možnosť napraviť moje zaváhanie. 

Jediné čo ma v tej chvíli napadlo, aby som ho spomalil bolo klasické, srnčie bäkanie. Zabralo to a srnec spomalil, neskôr dokonca aj zastal. Priblížil som fotku naplno, aby ste mohli lepšie vidieť jeho rozdvojenú prednú výsadu a celkovo abnormálne parožie. 

Srnec sa vrátil do vysokej trávy odkiaľ aj prišiel a ja som teda kráčal naspäť k autu... 

Ďalší deň som sa rozhodol opísať až 14.8. Poobedia bývali doteraz bez úspechov, no dnes sa to celkom prelomilo a okrem vydarených rán bola bodka za rujou práve z večera. Po zaparkovaní auta som prešiel pešo zhruba kilometer, keď som zbadal pekného šestoráka. Bol aj so srnou a tak s vábením, ani nejakým približovaním to nemalo zmysel. V diaľke však vidím ďalší kus a po odfotení zisťujem, že je to srnec. 


Pobral som sa teda jeho smerom nejakých 300m, kým som neprešiel k potoku. Tam mi vyskočilo spod nôh jelienča a už som myslel, že srnca vyplaší. Našťastie ostalo v kríkoch a ja som pomaly a hlavne potichu prešiel cez vodu. Srnec sa nerušene pásol a tak som spravil aj jedno video. 

Bol to krásny mladý šestorák. Na fotenie chýbalo lepšie svetlo a tak isto aj nejaké pozadie a tak som sedel a hodnú chvíľu ho pozoroval, až kým si to srnec nenamieril rovno na horizont. Balíky mi hrali do karát, pretože poza ne som sa pomaly a nerušene približoval ku srncovi. 

Keď sa však srnec poberal úplne za horizont, skúsil som to s vábením. Vyšlo to. Srnec sa ihneď otočil a pozrel sa mojim smerom.

Po ďalšom písknutí už ochotne spolupracoval a dovolil mi spraviť niekoľko záberov. Nevýhodou však bolo silné protisvetlo. 

Keď už bol srnec v najlepšej pozícii, akosi mi zlyhalo AF-ko (ostrenie) vo foťáku a nezaostrilo tam, kde by som chcel a tak boli fotky rozmazané - samozrejme som si to všimol až keď srnec odskočil...

Bodka na záver mohla byť teda na jednotku, no žiaľ nestalo sa... 
Týmto večerom by som článok o ruji ukončil, aj keď som potom bol ešte dve rána v teréne, nestoja nejak za zmienku.. Neopisoval som každý deň, pretože by to bolo veľmi zdĺhavé a možno aj nudné čítanie. Výjazdov som mal však požehnane, začo vďačím tolerantnej priateľke Paťke a touto cestou jej ďakujem  Snáď sa vám článok aspoň trochu páčil a ponorili ste sa do chvíľ, ktoré som mal možnosť zažiť počas krásnych augustových rán. Verím, že ďalší článok pribudne čo najskôr, ideálom by bola jelenia ruja, ktorej by ste sa mnohí potešili. Všetko to však závisí od času, ktorého je v tejto uponáhľanej dobe nejako málo a popri rodine a iných aktivitách ho už nie je na fotenie toľko, ako bývalo kedysi. Vopred ďakujem za zdieľania a komentáre, do ďalšieho článku prajem všetkým veľa šťastia a mnoho krásnych zážitkov   

(Použitá technika: Canon 6D II a objektív Canon 500mm F4 L IS USM)